Potulky manželstvom

Potulky manželstvom - Odchádzam!

Tieto krátke poviedky sú síce inšpirované skutočnými postavami, ale príbehy a reakcie osôb sú vymyslené :) Takže v nich nikoho nehľadajte.

Predslov

Manželstvo je jeden krásny celok, kde jeden je doplnením toho druhého. Kde myšlienku doplní partner, kde sa o všetkom rozhoduje spoločne a spoločne sa aj vytvára to krásne, čo spolu máte.

Aspoň tak nejako sa to prezentuje. Podľa môjho názoru je manželstvo jeden veľký chaos. Stav, pri ktorom sa musíte podriaďovať tomu vášmu “vyvolenému” aj keď o to vôbec nemáte záujem. Je to obdobie vášho života, to dlhé obdobie z tak krátkeho života, kedy ste podriadená tomu idiotovi, s ktorým žijete. Všetok čas venujete jemu a deťom, ktoré z “toľkej lásky” prišli na svet. Deti sú milé, kým sú malé. Čím sú staršie, tým viac starostí s nimi máte. Pridajte k tomu to najväčšie dieťa – vášho muža – a potom vám poviem: gratulujem. Žijete môj život. A prečo? Lebo to máte v zmluvných podmienkach s názvom Sobášny list. Šľak aby trafil tú zmluvu s diablom.

Čítala som knihy o láske, o šťastnom manželstve. Videla som filmy. Je pochopiteľné, že som si myslela, že taký je aj reálny život. Nie je.

O mne

Som obyčajná žena s jedným mužom a troma deťmi. Dievčatami. S jedným psom a jedným kocúrom. Som dieťa šesťdesiatych rokov. Vydatá som už viac ako tridsať rokov. Dodnes nechápem ako je to možné.

Do manželstva som vstupovala plná očakávania. Predstavovala som si aké bude krásne odísť z domu od otca alkoholika a trinástich súrodencov. Kde sa bude variť a upratovať iba po dvoch ľuďoch. Aké bude krásne žiť v meste a kúpiť si mäso a zeleninu z obchodu namiesto toho, aby si človek sám vychoval prasa či kravu, alebo strávil dlhé hodiny na poli. Zrejme toto boli tie dôvody, pre ktoré som si nevšímala signáli od môjho “rozprávkového” nastávajúceho.

Až po čase som si uvedomila, že môj manžel sa ma ešte pred sobášom ani nezastal. Ani si ma nepritúlil. Keď tak nad tým uvažujem, bola som to ja ale pekná krava. Mladá a sprostá. Hneď po svadbe prišlo prvé dieťa. Teda okrem novej práce, novému spôsobu života a novej starosti o dieťa, som akosi nemala čas uvažovať nad tým, či je môj manžel fakt taký, ako v mojich predstavách. Možno som nad tým neuvažovala podvedome. Vychovaná som bola tak, že rozvod neprichádza do úvahy. Život som jednoducho zobrala tak, ako prichádzal.

Peňazí sme mali málo. Chlieb som musela piecť doma v rúre. Po piatich rokov sme začali stavať dom na dedine, odkiaľ pochádza môj manžel. Museli sme. Svokra chcela mať svojho syna pri sebe. Postavili sme veľký dom, aby nám mali čo susedia závidieť. To som pochopila až po rokoch, prečo svokra vybrala takýto dom. Áno, čítate dobre. Prvé roky nášho manželstva riadila svokra. Nie žeby som priala niekomu smrť, ale je mi bez nej lepšie. Nemala na mňa veľa dobrých slov.

Je ťažké opisovať svoj život, keď nepoznáte detaily. Tu je zopár príhod, ktoré sa nám stali.

Neviditeľnosť a rozdvojenie

Bola sobota ráno. 6:30. Júnové lúče už pretínali oblohu, ale ja som si pokojne spala. Včera som do desiatej zavárala uhorky. Môj manžel už vtedy samozrejme dávno spal, takže keď dnešné ráno vstal plný energie, myslel si, že ju mám aj ja.

Hneď ako vstal šiel na toaletu a ani sa neunúval chodiť potichu alebo jemne otvoriť, či zatvoriť dvere. Prebrala som sa.

“Dnes chcem toho veľa stihnúť.” povedal, keď videl moje napol otvorené oči.

Vstala som, zišla dole do kuchyne a môj manžel už sedel za stolom a čakal. Tak som uvarila kávu, vybrala som chlieb, maslo, salámu a papriku a položila to na stôl pred neho.

“Ešte nejaký nožík.” povedal pokojne.

Podala som mu ho. On začal jesť, ja som zaliala kávu a priniesla ju na stôl. Keď dojedol, začal pochlipkávať kávu a popritom celý čas hľadel kdesi do ničoho. Rozmýšľal. V hlave si vytváral plán ako ma dnes zaťaží povinnosťami. Pravda, on to vnímal inak.

“Dnes treba pokosiť a vymurovať múrik okolo pozemku.... a v podpivničení treba upratať. Je tam zas kopec pavučín.” Hovoril stále s tým svojím pohľadom doblba.

Zatiaľ, kým šiel do najbližšieho mesta kúpiť materiál na vymurovanie múrika, ja som sa vybrala do obchodu na nákup. Chlieb došiel. Tiež ešte neviem, čo budem variť na obed. Asi urobím guláš. Zemiaky mám, aj lečo. Kúpim nejaké bravčové a balík toaletného papiera. Ten už došiel tiež. Kúpim aj nejaké kuracie prsia. Svojej najmladšej dcére urobím rezne na cestu. Zo školy idú po obede na sústredenie do Poľska. Budú sa umelecky inšpirovať v rôznych výtvarných galériách.

Po návrate domov moja dcéra už sedela za stolom a raňajkovala. “Mamka podhneš mi tie rifle? Sú strašne dlhé.” Ukazovala sa mi v nich.

Naozaj boli. No čo by som nepodhla. A tak som dovybalila veci z nákupu, dala rozmrazovať kuracie prsia, rifle mojej dcéry už ležali na stoličke, pripravené na úpravu. Vzala som ich a sadla za šijací stroj. Moja dcéra sa zatiaľ usídlila v kúpeľni.

Chcela som upratať stôl po raňajkách, keď v tom prišla suseda. Jej manžel má silné bolesti brucha. Treba ho zaviesť k lekárovi. Oni nemajú auto. Samozrejme, sused v núdzi, idem. Doktorka ho hneď aj vzala. Ešte som čakala, čo sa bude diať ďalej. Jeho žena vyšla od lekára a oznámila, že ide asi o zápal slepého čreva, že doktorka už volala sanitku. Takže ja som sa vybrala naspäť domov.

Začala som si chystať potraviny na obaľovanie rezňov, keď v tom počujem ako na mňa manžel čosi kríčí z balkónových dverí. Idem k nemu, veď prd počujem. “Poď mi vypratávať ten bordel po starom múriku, čo som začal rozbíjať.”

Tak som si teda natiahla rukavice, čo mi doniesla najstaršia dcéra z práce, tej najmladšej som povedala, aby si obalila a vypražila rezne, ona na to, že nestíha, že sa musí baliť. S hundrotom však odpovedala - “dobre”. Ja som teda zašla do záhradného domčeka po fúrik a začala som doň nahadzovať rozbité kúsky starého múrika. Po čase pozerám na hodinky a ukazujú niečo pred pol dvanástou.

“Idem pozrieť ako je na tom naša najmladšia.” Oznamujem manželovi. Dobre, že som išla. Rezne boli síce obalené a aj sa už vyprážali, akurát, že asi trocha dlhšie, než by mali. No nič. Vybrala som novú panvicu, naliala nový olej a rýchlo som obalila aj zvyšné kuracie prsia. Ešteže som kúpila trocha viac.

“Fúúj, čo tu horí?” Pýtala sa ma moja dcéra trocha zdesene. Keď zbadala svoje kuchárske dielo, uvedomila si, že to bola tá vec, na ktorú mala dať pozor, no na ktorú si nevedela spomenúť popri tom, ako si balila ešte posledné veci.

Keďže zemiaky nikto nenavaril, hodila som jej vypražené rezne medzi dva kúsky chleba. Dobalila som jej ešte aj cukríky a žuvačky na cestu a dva litre vody. Obe sme rýchlo naskočili do auta a mierne rýchlejšou jazdou som ju šla odniesť na vlakovú stanicu, kde mala nastúpiť do vlaku, v ktorom už sedela celá jej trieda. Oni sa stretli už v Košiciach, no načo by mala isť do Košíc, keď vlak ide po ceste okolo nás. A my bývame už blízko Poľska.

S malými obavami o svoju dcéru, veď po ceste sa môže čokoľvek stať, správy sú plné nešťastí, som docestovala domov rozhodnutá ísť navariť ten guláš.

“Tu si?” zahlásil manžel hneď ako ma uvidel vystupovať z auta. “Kde si bola?” pýta sa pohoršene.

“Odniesť dcéru na vlak.” hovorím mu nechápavo. Veď som mu to už viac krát spomínala.

“Potrebujem kúpiť ešte cement. Skoč do mesta a kúp ešte dva vrecia.”

Tak sa teda otáčam “na opätku”, sadám naspäť do auta a idem. Cestou som sa ešte zastavila v bankomate. Milý pán mi naložil cement do auta a idem späť domov. Myslím na to, že obed ešte nie je navarený.

“Už si tu? Čakám na teba.” Povedal netrpezlivo.

“Idem navariť obed.” Oznámila som mu, aby vedel, že mu nebudem môcť pomôcť.

Nepovedal na to nič, tak som šla.

Pripravila som si cibuľu, začala som krájať mäso. Zvoní telefón. Pozriem na displej, nevidím. Dám ďalej od očí, vidím. Najstaršia volá. Potrebuje urýchlene prefotiť diplom a poslať mailom. Dostala som strach. Počítač zapnúť viem. Aj mail si otvoriť. Dokonca aj zapnúť tlačiareň, vložiť papier a stlačiť scan, ale čo ďalej? A tak mi teda celý postup musela dcéra vysvetľovať po telefóne. Hotovo. Vraciam sa k obedu. Pozerám v akom som štádiu. Cibuľa nakrájaná, už je v hrnci, mäso som začala krájať. Tak idem na to. Vezmem do ruky nôž, keď tu na mňa kričí manžel.

“No len, chytro poď sem.” Kričal dosť nástojčivo. Utekám teda, čo sa deje. “Potkan nám vbehol do pivnice” hovoril rozčúlene.

“A čo ja s tým teraz?” pýtam sa nechápavo. Choď pýtať k susedom otravu na potkany. Minule spomínali, že mali potkana a kupovali otravu.”

Manžel hľadal nejaké náradie a ja som šla k susedom. Zvoním. Čakám. Počujem krik detí, určite sú doma. Pozerám cez plot k nám. Manžel so sekerou v ruke pomaly otvára dvere do pivnice. Od susedov pýtam otravu na potkany, ale márne. Všetko spotrebovali, ale potkana vraj nechytili.

Idem teda späť domov. Už z diaľky počujem rachot. Myslela som, že nám spadne celý dom. Potom nastalo ticho. “A mám ťa ty sviňa.” Počujem po chvíli.

Potkan úplne skončil. Bohužiaľ, skončila aj naša pivnica. Ohrádky a bedničky na zemiaky, cibuľu a jablká boli nalomené a všetko sa povysypovalo. Zobrala som teda do ruky kladivo, našla som si aj nejaké klince a snažila sa to opraviť. Následne som naspäť poukladala zeleninu a jablká na miesto.

Konečne som sa dostala späť do kuchyne. Vzala som do ruky nôž a chvíľu len počúvam. Nikto nič. Žiaden krik, žiaden telefón. Konečne som to mäso dokrájala. Veď už aj bolo na čase. Ani neviem kedy, bolo už po štvrtej. Dala som všetko variť a začala umývať riady. Manžel prišiel dnu a zamieril si to rovno do sprchy. Unavený, no spokojný zo svojou prácou. Keď po desiatich minútach vyšiel von, sadol si za stôl a opýtal sa: “Čo máme jesť? Som hladný ako vlk.”

“Ešte som len nedávno dala variť guláš. Ešte ani nezačalo vrieť.” Oznamujem mu.

“Čo?” Pýta sa pohoršene. “Čo si doteraz robila? Ja tu makám ako otrok, pre tvoj dom, už je skoro päť, jedol som ráno a ty ani nevieš navariť? A tie pavučiny si asi tiež nestihla upratať čo? A kosenie zase na mňa ostane. Prečo musím vždy všetko robiť sám. To mi robíš naschvál?”

Bola som ticho. Akosi som nemala slov. Nevedela som, kde začať.

“Kým sa dovarí, daj si chleba.” Vyšlo zo mňa nakoniec.

Áno, to je jeden z tých momentov, kedy mám sto chutí povedať: Odchádzam!

Pocit bohatstva

Bolo to presne mesiac po tom, ako po zime nastúpil opäť do práce. V zime často nemajú robotu. Ja som sa snažila počítať každý cent aby sme nejako vyšli. Darmo. Slovensko je krásna krajina, ale aj veľmi drahá. Človek tu musí platiť pomaly aj za to, že vôbec dýcha.

Očakávala som vyrovnávku za minulý rok za elektrinu, plyn a vodu. Keďže manžel tri mesiace nepracoval, peňazí sme veľmi nazvyš nemali. Aj dcére neustále čosi treba kúpiť do školy. Od notebooku, cez grafický tablet po pravidelné platenie internátu a stravy. Skrátka, každá obyčajná žena, ktorá nezarába veľa peňazí vie, o čom hovorím.

Našťastie ako dieťa som pochádzala z rodiny, ktorá žila v dosť skromných podmienkach, takže je pre mňa prirodzené šetriť. Tých pár stoviek eur, čo som si našetrila počas roka mi prišli vhod a ukazovalo sa, že mi peniaze tak akurát vyjdú. Nevyšli by však, keby sa mi nepodarilo predať zopár výrobkov, ktoré vyrábam z vlny. Museli sme však ešte vydržať do manželovej výplaty. Tá nabehne na účet o dva týždne.

Sedela som za stolom a spisovala si zoznam na nákup. Boli to základné veci ako múka, mlieko, droždie, olej a podobne. Mala som v pláne urobiť buchty na pare. Áno, takého druhy jedál sme mali takmer celú zimu. Jedlá, ktoré nasýtia, ale nestoja veľa. Ako som už písala, viem šetriť.

V tom ma ale zaskočil môj ctený manžel “skvelým” oznamom: “Rozhodol som sa urobiť pred vchodom krásnu murovanú klenbu. Schody do domu tak budú zakryté. Okraje budú lemované okrasnými stĺpikmi. Budeme mať taký malý zámok. Čo povieš?”

Hovoril to s nadšením. Bolo vidieť, že svoju predstavu má už pred očami. Som rada, keď ho niečo teší. Keď má nejakú inšpiráciu. Vtedy sa s ním dá aj normálne rozprávať. Zväčša je totiž ustavične nervózny a podráždený. Rozčuľuje ho všetko. Od našich domácich zvierat, cez vedúceho v robote až po politickú situáciu. Vrátane iných krajín. On sa vie rozčuľovať aj nad slovenskými seriálmi. Ale pozerá ich. Čo nemám veľmi rada lebo tie pozerám aj ja. Zväčša však vidím iba obraz lebo zvuk vychádza hlasivkami môjho manžela. Ide o komenty typu: ”Načo tam ideš, ta ty si sprostá, to ako naši cigáni, s Dzurindom by si mohli ruku podať, ten je sprostý ako náš vedúci v robote, si sprostá ta tak ti treba...”

Myslela som si, že dnes je ten deň, kedy je relatívne v kľude. Kedy tu nebude pobehovať a ustavične mi niečo nakazovať.

“Veď keď chceš a máš na to energiu, tak urob.” Hovorím mu, aby videl moju podporu.

Jeho nasledujúca veta ma však vyviedla z miery. Niečo predsa len muselo prísť.

“To som rád. Dnes doobeda prinesú tovar, čo som objednal. Kúpil som všetko. Tehly, sieťku, omietku, lepidlo, aj tie piliere.”

To ma teda dosť prekvapilo. Ja sa tu starám ako prežiť z tých pár eur a on má peňazí na nákup tovaru. Nevadí mi, že to chce urobiť, ale vadí mi, keď to chce urobiť teraz, kedy nestojíme s peniazmi veľmi dobre.

“Odkiaľ si mal peniaze všetko vyplatiť?” Pýtala som sa prekvapene aj trocha pohoršene.

“Ešte som nevyplatil. Len objednal. Vyplatíš, keď prídu.”

A v tomto momente nastala hádka. Vtedy som vážne vybuchla. “Odkiaľ mám na to vziať?” Pýtala som sa úplne nechápavo.

Ako je možné, že ma o ničom neinformoval. To je celý on. Myslí si, že keď zarába, môže si dovoliť čokoľvek. Ešte stále žije v dobe kdesi pred tridsiatimi rokmi, kedy človek za jednu korunu urobil nákup. Nemá predstavu koľko čo stojí. Teda oprava. Má predstavu, koľko stoja stavbárske veci, ale koľko stoja potraviny, koľko stoja všetky výdavky, čo máme, o tom nemá ani šajnu.

“Veď už chodím do roboty.” Kričal na mňa.

“Ale veď výplatu dostaneš až o dva týždne a pred tým si tri mesiace nerobil.” Snažím sa mu vysvetliť.

Manžel zhysteričil. Čo teraz budeme robiť, veď sa bude hanbiť, keď prinesú tovar a on nemá peniaze ich vyplatiť. Ale čo je ešte horšie, uvidia to aj susedia, ktorí sa dozvedia, že nemáme peniaze. A na to je háklivý najviac.

 Takže som znova JA musela niečo vymyslieť. Zašla som teda k manželovej sestre požičať nejaké peniaze, ktoré som jej potom ďalšie tri mesiace splácala.