Ako sa netopier Badly stal letovým dispečerom
Veľká slávnosť
Bol teplý letný večer. Na oblohe sa vynímal okrúhly mesiac. Jeho jas padal na vrcholky stromov a na čistinku ležiacu uprostred lesa. Na jej okraji sa pýšil kopec pokrytý zeleňou, ktorý ukrýval vchod do jaskyne z bieleho kameňa. Vietor sa jemne rozprával s listami a iba sem-tam bolo počuť nejaký šum. Lesné zvery mali ľahký spánok, no hučanie rieky, ktorá bola neďaleko, a cvrlikanie cvrčkov ich vždy rýchlo ukolísali.
Pokojný večer však čosi narušilo. Na okraji čistinky, kde sa stretával severný a západný les, do seba znenazdania narazili dve skupinky netopierov. Vtom za hlasného pišťania vyleteli z jaskyne sanitári v bielych plášťoch s nosidlami v pazúrikoch. Leteli priamo k zraneným pacientom. Obmotaných obväzmi od hlavy po päty ich odnášali do netopierej nemocnice.
Sanitári sa po vstupe do veľkej jaskynnej siene predierali cez dav splašene lietajúcich okrídlencov. Vznášali sa ponad hudobníkov, ktorí si prenášali svoju aparatúru do baru. Vrhli sa popod hromadu malých svetielok, ktoré sa pripravovali na výzdobu jaskyne. Vyhýbali sa mláďatám, ktoré ako roj divých včiel vyleteli z pravej strany zo školy. Preleteli aj okolo pána Wintera, ktorý si potajme schovával malú fľaštičku do vnútorného vrecka svojho saka. Vleteli do štrbiny, ktorá mala na konci dva otvory. Jeden viedol dole do baru a druhý hore do nemocnice. Pred barovým vchodom visela pani Frida a každému naokolo rozdávala letáky s novou ponukou jedál z jej stánku s rýchlym občerstvením.
Po prechode cez nemocničný vchod už mali sanitári voľnú cestu.
Zranených pacientov uložili na voľné postele, ktorými bola zaprataná takmer celá nemocničná sieň. Zdravotné sestričky v bielych plášťoch a s bielou čiapočkou na hlave si len povzdychli a presunuli sa k novým pacientom. Všade bolo ticho. Aj policajti, ktorí prišli spísať zápisnicu o nehode, rozprávali pošepky.
Ticho však rozhodne nebolo v bare. Hlavný barman Charlie mal už v tej chvíli plný bar poletujúcich netopierov. Tí dokončovali výzdobu. Boli tam aj lenivci, ktorí pri barovom pulte popíjali už niekoľký pohár červenkastej tekutiny. Aj strážcovia zákona mali dnes pohotovosť. Dohliadali na bezpečnosť lietajúcej premávky. (Aj keď prezident leteckej netopierej polície vždy narieka, že má málo zamestnancov.)
Netopiere v tejto jaskyni považovali dnešný večer za veľmi vzácny a dôležitý. Oslavovali výročie založenia svojej početnej netopierej komunity. Táto slávnosť sa každý rok začala veľkým príhovorom starostu, ktorým je už niekoľko dlhých rokov pán Winter. Jeho konkurentkou je pani Frida. Svoj hlas jej však každé volebné obdobie odovzdá iba malá hŕstka obyvateľov skalnatého príbytku.
V tejto úplne obyčajnej jaskyni s úplne obyčajnými netopiermi (veď ktorá netopieria komunita nemá starostu, oblečenie alebo elektrinu) býval aj netopier, ktorý sa trošku líšil od ostatných. Jeho meno bolo Badly.
Badly veľmi často strácal pojem o čase. Lietal si po lese krížom-krážom. Dokázal zaletieť aj oveľa ďalej ako ostatné netopiere. Rád sa vznášal až nad samotný okraj lesa, kde ich malý potok vyrástol na veľkú rieku. Letel ponad chatárov, ktorí v dobrej nálade sedeli pri ohni, zatiaľ čo sa malé hlodavce štverali po stenách na povalu ich chát. Počúval ľudské piesne, ktoré si spievali pri ohni, aj tie z rádia, kým opekali. Poletoval ponad rieku a proti jej prúdu, ktorý sa tiahol na sever. Pri rieke bola dedina a v nej domáce zvieratá. Badly ich už dobre poznal a každé pozdravil menom.
Boli tam:
• kone Sultán a Ester, ktoré sa ustavične škriepili,
• štyri mačky – Lui, Očko, Čiernochvost a Viki
- ktoré na seba ustavične žiarlili,
• psy Huncút, Dasty, Daisy, Roky a Billy.
Daisy ako jediná sučka tak nemala široko-ďaleko núdzu o nápadníkov. Všade, kam sa pohla, sa jej snažil niekto dvoriť a ona bola z toho na nervy.
Poznal aj mená niektorých myší, ale nemohol ich zdraviť nahlas, aby neprezradil ich pozíciu unudeným mačkám.
Krásny plný mesiac svietil už dlhú chvíľu, keď si Badly spomenul na sľub, ktorý dal Charliemu. Mal mu pomôcť s výzdobou baru. Cestou späť do jaskyne sa pristavil aj pri Squirelovi. Ten si vysoko na strome vyrobil z opusteného hniezda noru. Uložený, schúlený a obtočený huňatým sivo-oranžovým chvostom už tuho spal.
„Pekný večer“, povedal Badly len tak v letku a packou ťapol po kôpke geniálne zamotanej trávy, machu a vetvičiek.
Veverička otvorila spánkom zlepené oči. „Čo... čo sa deje?!“ vybehla z nory a hneď sa otočila za Badlyho smiechom. Malé pršteky zovrela do päste a nervózne na Badlyho kričala: „Toto nie je pekné! Už ma to prestáva baviť.“ Hovorila čosi aj ďalej, ale to už bol Badly dosť ďaleko na to, aby ju počul.
Keď dorazil do jaskyne, prípravy boli na konci. Chaos ustal a už sa len dolaďovali detaily. Charlie práve nalieval pohár čistej vody zákazníkovi, keď si všimol Badlyho, ako stojí pri vchode. Pozrel sa naňho prísnym pohľadom, aby mu dal najavo, ako sa hnevá. Badly sa začal obzerať po bare, či tam náhodu nenájde ešte nejakú prácu. Blízko baru bola na stene ich spoločná fotografia. Viseli na nej zo stromu a obaja mali na tvárach grimasy. Fotka trocha padala na jednu stranu, a tak ju malým štuchnutím posunul do správnej polohy. Jedno z farebných svetielok, ktoré boli po celom obvode, práve nad ním zablikalo a zhaslo. Badly tak upadol do šera. Charlieho pohľad sa vrátil späť k zákazníkom.
Badly zaletel ku kapele, aby jej pomohol pozapájať aparatúru. Izo, spevák a gitarista, začal vyberať gitaru z puzdra. Badly zobral zo zeme všetky káble, vyletel k stropu, kde boli pripevnené nástroje, a v priebehu jednej minúty všetko zapojil. Klávesy, bicie, mikrofón aj Izovu gitaru, ktorú spevák v tom momente vytiahol z puzdra. Izove načierno namaľované oči sa naňho nechápavo pozerali. Upravil si nagélovanú srsť na hlave a klepol po mikrofóne. „Skúška, skúúúúška.“ Všetci hudobníci začali ladiť svoje nástroje, čo ostatným naznačilo, že onedlho sa oficiálne začne slávnosť.
„Kde si bol?“ ozval sa Charlieho hlas spoza Badlyho.
Badly sa potešil, že sa mu Charlie aspoň prihovoril. „Sledoval som niečo veľmi zaujímavé. Je to naozaj bomba. Čosi také si ešte nevidel. Ak chceš, zavediem ťa tam a uvidíš. Pôjdeš... pôjdeš tam zajtra so mnou?“ opýtal sa s veľkými obavami.
Charlie chvíľu uvažoval. Už toľkokrát si povedal, že keď ho Badly ešte raz sklame, neodpustí mu. Lenže oči toho beťárskeho netopiera boli milo prosebné a bolo vidieť, ako je mu ľúto, že stále všade mešká.
„Vážne to stojí za to?“ opýtal sa Charlie neveriacky. Rozmýšľal, či to nie je iba nejaký trik.
„Stojí. Namojdušu, stojí to za to“, zaprisahával sa Badly.
Hromada netopierov bola natlačená na strope jaskyne v Charlieho bare a pred mikrofón sa postavil starosta. Upravil si kravatu, ktorú tak veľmi neznášal.
Pani starostová má svoj vlastný internetový módny butik. Šije spoločenské oblečenie na významné udalosti. Napríklad na maškarný ples. Jej obchod skutočne prekvitá. Svoje výrobky predáva cez eBat do celého sveta cez kuriérsku službu PNT (Pigeon Network Transport – holubí expres). Pre manžela vyrobila kravatu z tenkého a dlhého listu. Pán Winter si však na formálne oblečenie veľmi nepotrpel.
„Zdravím všetkých obyvateľov tejto jaskyne!“ zahlásil pán starosta do mikrofónu. „Tento rok oslavujeme sté výročie založenia nášho spoločenstva v tomto krásnom domove, kde máme všetko, čo potrebujeme. Prajem vám všetkým krásny večer a dobrú zábavu!“ dokončil a diváci ho odmenili veľkým potleskom.
„Ďakujem… pánovi... starostovi... za každoročnú... reč. Víta vás... kapela... Divoké žaby. Tu je… naša… prvá... skladba. Zložili... sme ju... po prvej... veľkej... netopierej… nehode… zrazením. Pieseň… sa volá... Ííííí au aúúúú“, hovoril spevák flegmaticky a strááášne pomaly.
V bare bolo veselo. Tanečníci tancovali, smädní pili, komunikatívni sa zhovárali. Vládla tam výborná nálada. Hudobníci to naozaj rozbalili. Nástroje hrali, spevák obmieňal všetky frekvencie pískania a bicie dodávali skvelý rytmus. V nemocnici vysoko nad barom každý úder bicích nadhodil zranené netopiere, oblečené do sadrových odliatkov, na posteli. Zdravotné sestričky mali čo robiť, aby stihli všetky prichytiť. Začala s nimi síce skákať celá posteľ, ale už aspoň nemohli spadnúť.
Charlie visel za pultom, ktorý mu pekne vytesali kamenári, a starostlivo obsluhoval zákazníkov. Badly bol zasa zavesený pred pultom pri Charliem a s krídlom založeným v bok nahlas uvažoval: „Mali by sme s tým niečo robiť. Takmer každý deň dôjde k nejakému úrazu.“
„Pozri sa na Wintera“, zamrmlal Charlie. Zo steny odobral malý kamienok a do pohára odchytával vodu pre zákazníka.
Badly sa obzrel za seba. Na strope visel pán Winter, ktorý urobil zopár krokov. Raz naľavo, raz napravo. Trmácal sa ponad tancujúcich hostí do spoločenskej miestnosti.
„Ten znova nedôjde domov“, okomentoval barman a neveriacky krútil hlavou. „Teraz si predstav, že takýto lieta po svete. Nie div, že už má na konte niekoľko zrážok. No to vieš, je to starosta komunity...“ Potom sa presunul na druhú stranu pultu k iným, tiež trocha podguráženým zákazníkom. „Mohli by ste pomôcť starostovi dostať sa do spoločenskej miestnosti?“
Keď zbadali pána Wintera, ako visí pri vchode do miestnosti, zatočený do vlastných krídel, zasmiali sa a prileteli k nemu. Najprv sa ho pokúsili zobudiť jemne, no keď to nešlo, hlasno naňho zapískali. Pán Winter sa tak zľakol, že hneď spadol na zem. V tom okamihu aj netopiere ležiace v nemocnici začuli hlasný smiech.
Zábava pokračovala až do skorej rannej hodiny, keď sa už všetci pobrali odpočívať.
Veľká zrážka
Slnečné lúče už pomaly strácali svoju silu a vonku sa zošerilo. Badly zaletel hneď za Charliem a zavolal ho na sľúbený výlet.
Vyleteli z jaskyne a smerovali priamo na juh.
„Naozaj som zvedavý, čo mi chceš ukázať“, povedal Charlie a ešte stále veľmi neveril, že to bude taká bomba, ako o tom včera Badly hovoril.
Preleteli hodný kus cesty, keď si Badly vybral strom, na ktorý sa obaja zavesili. Prichytený o konár s pohľadom upretým na les sa ho Charlie opýtal: „To je to, čo si mi chcel ukázať?“
„Len počkaj a uvidíš. Musíme vyčkať na správnu chvíľu“, prehovoril Badly s pohľadom upretým priamo na strom. Premeriaval si ho očami až po vrchol koruny. Po chvíli natešene zvolal: „Aha, tam je!“ a ukázal na veveričku, ktorá sa štverala dohora.
„Veverička. Chcel si mi ukázať veveričku?“ spýtal sa už trocha podráždene Charlie.
„Len chvíľu vydrž. Sleduj ju“, nástojil Badly.
Veverička sa vyškriabala na hrubší konár. Bol trocha krivý a skrúcal sa nabok. Ryšavý hlodavec sa vzpriamil, roztiahol svoje tenké labky a skočil. Kým padal na zem, pokúšal sa mávať rukami.
Charlieho to naozaj zaujalo. „Čo tá veverička vystrája?“
„To je Squirel. Toto robí celý čas. Ja tu visím a sledujem ju. Je to naozaj zábavné“, povedal Badly a bol rád, že Charlieho nesklamal.
„Hej, veverička!“ zakričal Charlie. „Čo to robíš? Prečo skáčeš z toho stromu?“
Tá celá rozčertená začala kričať zo zeme kdesi do výšin: „Kto to povedal? Vy? Ja nie som veverička. Prečo mi stále každý vraví, že som veverička. Len preto, lebo sa volám Squirel? Len preto, lebo mám zakrpatené krídla? Som vták ako každý iný. Raz sa naučím lietať. A kto to tam vlastne hovorí?“ žmúrila oči do diaľky. „Badly, zase ty? Daj mi už pokoj! Prestaň ma provokovať. Raz k tebe priletím a potom uvidíš“, vyhrážala sa.
Badly sa spolu s Charliem pustil do hlasitého smiechu. Charlie až takmer spadol zo stromu. „Toto je vážne dobré“, smial sa naďalej.
Keď zbadali nový veveričkin kúsok, prestali sa chichúňať. Stála na konári. Tentoraz si so sebou vzala dva veľké listy, ktoré si dlhými stonkami trávy prichytila o labky. Skočila, no veľké listy sa počas skoku uvoľnili.
Charlie a Badly nemohli zadržať smiech.
„Toto by som vedel sledovať celé hodiny“, hovoril Charlie so slzami v očiach pomedzi smiech.
Vtedy pochopil, prečo sa Badly tak často zdržuje mimo komunity. To, že mu včera neprišiel na pomoc, ako sa dohodli, mu nadobro odpustil.
Pobavení sa vracali do jaskyne. Ani nevedeli, ako rýchlo im ubehla cesta. Boli už blízko, keď začuli hlasnú vravu. Na strome pri jaskyni zbadali visieť mnoho netopierov, ktoré medzi sebou diskutovali. Postupne sa začalo pridávať čoraz viac okololetiacich.
„Čo sa deje?“ opýtal sa Badly, hneď ako sa k nim pridal a pokúšal sa zavesiť na konár k ďalším netopierom.
„Posuň sa. Nevidíš, že prileteli Badly a Charlie?“ vrčal Hula, klavirista kapely, na spoluvisiaceho Dema.
Demo bol Fridin syn. Jeho rodičia sa o svojho syna vždy báli. Dovolili mu lietať iba po okolí, nechali ho dlho spať a zväčša mu sami nosili potravu. To sa podpísalo na jeho hmotnosti. Teraz už veľa nelieta. Ani nie preto, lebo sa mu nechce, ale je ťažký a nedokáže sa udržať nad zemou.
Demo sa teda hojdavo presunul o čosi ďalej, a tak Badlymu a Charliemu vytvoril miesto.
„Zase sa to stalo“, skonštatoval Charlie a pokrútil hlavou.
Z jaskyne už bolo počuť netopierie pískanie, ktoré oznamovalo príchod sanitárov. Zosadli na zem a zobrali z nej minimálne dvadsať zmrzačených netopierov. Naložili ich na nosidlá a znova s piskľavým škrekom odleteli do netopierej nemocnice.
„Pán starosta“, ozval sa ktosi z davu, „ak niečo nevymyslíme, naša komunita bude plná invalidov.“
Pán starosta sa presunul vyššie, aby sa mohol všetkým prihovoriť.
„Spoluobčania. Tento problém je celosvetový. Čo mám podľa vás robiť? Ak máte nejaké návrhy, prosím, predneste ich“, vyzval ich.
Každý mal čo povedať. Ozývali sa najmä zamestnávatelia, ktorým dochádzali zamestnanci. Bola to dlhá debata, spoločne sa však zhodli iba na jednom – pracovať musia začať všetci. Dvojročný odklad po škole sa ruší. Mladé netopiere sa budú musieť v priebehu pár dní rozhodnúť, aké zamestnanie si vyberú.
Keď Badly videl, ako nadšene s týmto návrhom všetci súhlasia, zbledol. Mal ešte jeden rok na rozmyslenie. Vôbec nemal v pláne začať pracovať už teraz. Veď ešte ani neobletel všetko, čo chcel. V severnom lese ani poriadne nebol.
„Koniec zábavy, vážení“, zahlásil Charlie. „Jeden pohár kokteilu zadarmo!“ V tom momente akoby všetci zabudli na dôležitosť situácie a bez váhania odleteli.
Charlie obsluhoval nával zákazníkov, keď si všimol Badlyho v kúte. Visel zo stropu, zamotaný do krídel. K Badlymu priletela jeho mama a jemne ho pohladkala po hlave.
„Budeš kamenár“, povedala s úsmevom. „Všetci vieme, že budeš kamenár.“
„Lenže ja nechcem byť kamenár“, odpovedal nešťastne.
„A čo iné by si mal byť?“ začudovala sa. „Tvoj otec je kamenár. Tvoj brat, strýko, dedko aj tvoja babka sú kamenári.“ Potom sa zamyslela. „Krajčír ako ja asi nebudeš, takže ostáva iba kamenár.“
„No ja nechcem byť kamenár“, zopakoval ešte hlasnejšie a zúfalejšie.
„A čím chceš byť?“ začudovala sa.
Netopiere neuvažujú nad tým, čím chcú byť. Jednoducho robia to, čo robia ich rodičia. Dobrovoľný výber povolania je skôr o tom, či si vyberú matkino alebo otcovo zamestnanie.
„Ešte neviem. Nechcem však robiť nič z toho, čo robia ostatní.“ Badly sa vyrovnal a zasníval. Obletel svoju matku a s nadšením sa jej snažil vysvetliť, o čom sníva. „Netuším, čím chcem byť, ale túžim byť užitočný a výnimočný. Rád by som urobil niečo významné.“
Jeho matka to však nepochopila. Zamračila sa, až jej na tvári vystúpilo mnoho vrások. „Prestaň fantazírovať! Od budúceho týždňa začneš pracovať s kamenármi a bodka. Hneď ťa idem zahlásiť pánovi Argosovi.“
„Tuleňovi?“ vyšlo z neho nešťastne. Komunita mala dvoch zamestnávateľov kamenárov. Jeden sa staral o úpravu a spriechodnenie už existujúcich jaskynných dutín a sál a druhý vyrábal výrobky z kameňa pre zákazníkov. Jeho matka mu musela vybrať práve toho čudáka. Netopiera s hrubým piskotom, ktorý bol navyše stále mrzutý.
„Nech ti ani nenapadne osloviť ho niekedy menom Tuleň. Dobre vieš, že nemá rád, keď ho niekto pomenúva iným živočíšnym druhom“, dopovedala a vzápätí nahnevaná odletela. Badly nešťastne vyletel z jaskyne na strom.
Ani nevedel, ako dlho tam bol. Smutný, prakticky bez myšlienok, iba hľadel kdesi do prázdna. Zadíval sa smutnými očami na jaskyňu a odletel do severného lesa. Letel rovno za nosom. V hlave mu vírilo mnoho myšlienok, zatiaľ čo mu chladivý vietor vysušoval slzy, ktoré sa mu tlačili z malých očiek. Budeš kamenár ako tvoj otec… od budúceho týždňa začneš pracovať, opakovane mu znelo v hlave. Zajtra o desiatej pri Veľkom jazere, začul len tak pomedzi myšlienky.
Badly už začínal byť unavený. Objavil sa pred ním starý kamenný dom.
Strecha na niektorých miestach chýbala. Badly sa rozhodol pozrieť si tú budovu a na chvíľu si v nej oddýchnuť. Vletel do nej cez rozpadnutú bočnú stenu a preletel ju krížom. Bola to len jedna veľká miestnosť bez priečok s pozostatkami podlažia.
„Máte moju zásielku?“ vnoril sa mu do myšlienok akýsi hlas. Zastal na konci starého rozpadávajúceho sa domu pod strechou. Na pozostatkoch podlažia boli nahádzané prebytočné kamene a Badly spoza nich nakukol, čo to boli za zvuky, ktoré počul. Na zemi stálo päť krkavcov a päť mačiek. Jeden z krkavcov vyzeral ako vodca. Bol tučný, na krku sa mu hojdala hrubá zlatá reťaz a v pazúroch držal cigaru, z ktorej si občas potiahol.
„Opýtam sa ešte raz. Máte moju zásielku?“ položil otázku krkavčí vodca mačaciemu vodcovi.
Mačka s ryšavou huňatou srsťou posunula pred krkavca malú truhličku a otvorila ju. Trblietali sa v nej zlaté šperky a drahé kamene. Krkavčí vodca sa pousmial a truhličku zatvoril. „Výborne. Tu je vaša odmena.“ Pozrel sa na svoj gang a kývnutím hlavy mu dal rozkaz odovzdať tlupe mačiek niečo, čo Badly nevedel identifikovať. Boli to akési malé zariadenia.Nejaká elektronika, ale na čo slúži? zamyslel sa. Chcel sa viac natiahnuť, aby lepšie videl, ale jeden z kameňov, o ktorý sa opieral, sa uvoľnil a spadol. Krkavce aj mačky razom zmizli a zo strechy a stien sa vynorilo niekoľko netopierov, ktoré začali oba gangy prenasledovať. Vylietavali hádam z každej strany. Jeden dokonca vystrelil z kopy kamenia, o ktorú sa Badly opieral. Celá kopa sa tak rozsypala, popadala a stiahla so sebou aj Badlyho. Tesne nad zemou ho však ktosi zachytil a jemne položil na zem. Jeho záchranca mal okrúhle tmavé oči s dlhými mihalnicami. To bolo všetko, čo zbadal, lebo všetky ostatné časti tela boli ukryté pod čiernou obtiahnutou kombinézou a kuklou. Potom pocítil akési pichnutie v krídle a zavreli sa mu očičká.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára